Popoludní sa vyberiem ako tradične každý štvrtok na miestny trh. Žije to tam. Predávajúci sú zväčša muži. Zväčša nie sú Taliani, ale talianske „bella“ je počuť v každej druhej vete: „grazie bella“, „prego bella“, „che bella!“.
Mám tú atmosféru rada. Na jednom pultíku sa snažím rozpoznať druhy čerstvých rýb, na druhom pozerám na super krásne krvavočervené naleštené čerstvé jahody, na treťom nájdem čipky a stužky...
Na trhu je všetko lacnejšie ako v bežnom obchode, napriek tomu tu každý zjednáva o cene. Je to súčasťou talianskej urozprávanej povahy. Trh je miestom, kde sa okrem nakupovania chodí prehodiť pár milých slov.
„Jéj, táto sa mi páči“, vravím predavačovi a ukazujem na sukničku tmavomodrej farby. „Aké to je číslo?“
„44“.
„Až 44? To je pre mňa veľká! Ale naoko sa mi zdá byť dobrá...“
„Vyskúšaj si ju. Daj, vyskúšaj si ju na rifle“.
Navliekam sukňu na rifle a uškŕňam sa od ucha k uchu. Ach, tento život na ulici má svoje čaro!
„OK, vezmem si ju. Ale ak mi bude veľká, tak prídem budúci týždeň a vrátim ti ju“, upozorňujem ho a premýšľam, odkedy sa moja slovenská povaha preladila na tú taliansku.
„Ja dúfam, že ti bude veľká, a že sa vrátiš!“
Nastáva okamih, keď sa dvaja úplne cudzí ľudia spolu smejú.
Spomeniem si na zákazníčku predo mnou, i na Juliu Roberts vo filme ´Jedz, modli sa a miluj´ – ako sa snažila každú minútu svojho času stráveného v Ríme využiť na konverzáciu v taliančine - a teda i ja v rámci môjho každodenného precvičovania taliančiny pokračujem: „Ale mi daj nejakú zľavu!“
„Ahhh, a prečo by som ti mal dať zľavu?“, vraví všetky-finty-poznajúci predavač.
Zamyslím sa. Asi čaká, že poviem, že sukňa je moc drahá alebo že...“lebo mám pekný úsmev“, a chichúňam sa ešte viac.
„Bella, kebyže mám dať zľavu všetkým ženám, čo majú pekný úsmev...kam by som prišiel?“
Je to muž v rokoch. Jeho dvaja kamoši si začnú niečo medzi sebou šepotať a očividne majú zo mňa veľkú srandu.
Zaplatím. Moju bankovku si vloží do peňaženky. A o chvíľu mi ju vracia spať.
Nechápavo na neho pozerám. Zneistiem, premýšľam, koľko som mu vlastne zaplatila. Potom premýšľam, či som správne pochopila jeho taliančinu. Áno.
„Vezmi si ju spať. Máš to grátis. Dnes mi stačil len tvoj úsmev“.
Vypleštím oči. Vylúčené! Niečo takéto v dnešnej dobe už neexistuje!
Peniaze si naozaj nevzal. Nechcel dokonca ani telefónne číslo ;). Cítim sa ako neveriaci Tomáš, a cítim sa šťastne. Toto sú okamihy, keď si poviem „Bella Italia!“
Dnes večer budem musieť Giulii namiesto triku s kartami vysvetliť, že nielen Ježiš, ale aj pár ľudí na zemi, dokáže robiť zázraky...